2. lekcia: Vznik pracovného pomeru

 Horea) TEORETICKÝ ZÁKLAD

Pracovný pomer predstavuje základný druh pracovnoprávneho vzťahu, ktorý sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

Tento vzťah je založený na báze dobrovoľnosti, resp. na zásade zmluvnej voľnosti, pričom zmluvné strany súhlasne vyjadrujú svoju vôľu založiť pracovný pomer. Zamestnanec sa v rámci neho zaväzuje vykonávať pre zamestnávateľa určitú pracovnú činnosť a zamestnávateľ sa zase zaväzuje zaplatiť zamestnancovi za vykonanú prácu odmenu, t. j. mzdu.

Ak vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, tak pracovný pomer s takýmto zamestnancom sa tiež zakladá pracovnou zmluvou, ale až po zvolení alebo vymenovaní zamestnanca do tejto funkcie.

Definícia závislej práce od 1. 11. 2025:

§ 1 ods. 2: Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

Zákonom č. 261/2025 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s konsolidáciou verejných financií, sa schválilo upraviť definíciu závislej práce, a to vypustením znaku „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom”. Uvedené sa vypúšťa z dôvodu, že podobne ako v ČR, skôr ako o znak závislej práce ide o povinnosť zamestnávateľa vyplývajúcu z princípu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Zároveň súčasné znenie Zákonníka práce už umožňuje zamestnancovi v niektorých prípadoch buď vysokú mieru autonómie v organizovaní si pracovného času (§ 88 – pružný pracovný čas) alebo samoorganizovanie si tohto pracovného času (§ 52 ods. 6 − domácka práca, telepráca). Podľa § 52 ods. 6„Zamestnávateľ a zamestnanec sa môžu dohodnúť, že zamestnanec si pri domáckej práci alebo telepráci bude sám rozvrhovať pracovný čas v rámci celého týždňa, alebo sa domácka práca alebo telepráca bude vykonávať v pružnom pracovnom čase”. Aj praktická realizácia vzťahov je už často založená skôr na dosahovaní požadovaných výsledkov než na konkrétnom čase, keď sa tieto výsledky dosahujú. Ak si už v súčasnosti zamestnanec môže sám, po dohode so zamestnávateľom organizovať pracovný čas, nemôže ísť o znak závislej práce, pretože potom existuje vnútorný rozpor medzi definíciou závislej práce (so znakom „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom”) a praktickou realizáciou pracovného pomeru (v pracovnom čase určenom zamestnancom). To sa následne premieta aj do posudzovania naplnenia znakov závislej práce pri inšpekcii práce, keď sa kontrolovaný subjekt odvoláva na definíciu závislej práce a na nenaplnenie znaku „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom”, hoci je zjavné, že inak je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa a v jeho mene.

Vzhľadom na navrhovanú zmenu zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch…