6. lekcia: Výpovedná doba
HoreTeoretický základ
Pracovný pomer sa spravidla nekončí už v momente doručenia výpovede. Nasleduje tzv. výpovedná doba, ako časový úsek, ktorý musí záväzne uplynúť medzi tým, ako zamestnanec alebo zamestnávateľ druhej strane oznámia ukončenie pracovného pomeru výpoveďou, po skutočné skončenie pracovného pomeru. Pracovný pomer sa teda končí uplynutím zákonnej výpovednej doby.
Je však potrebné zdôrazniť, že výpovedná doba nastupuje len v tom prípade, ak sa pracovný pomer končí výpoveďou. Teda platí, že zamestnanec a zamestnávateľ sa môžu platne dohodnúť aj na skončení pracovného pomeru v inom časovom úseku, spravidla skôr, ako by uplynula výpovedná doba. Nie vždy je však možné dospieť k dohode o ukončení pracovného pomeru, a preto výpoveď a s ňou automaticky nastupujúca výpovedná doba, budú nevyhnutné.
Dĺžka výpovednej doby v prípadoch, keď zamestnanec dostane výpoveď, sa mení v závislosti od výpovedného a od dĺžky trvania pracovného pomeru.
Všeobecná výpovedná doba je jeden mesiac.
Dvojmesačná výpovedná doba platí pri zamestnancoch, ktorých pracovný pomer trval najmenej jeden rok.
Trojmesačnú výpovednú dobu zákon stanovuje v prípade, ak pracovný pomer trval viac ako päť rokov a zároveň ide o výpovedné dôvody:
Minimálna dĺžka trvania výpovednej doby nie je v Zákonníku práce upravená jednotne. Najkratšia je v trvaní jedného mesiaca a najdlhšia troch mesiacov, a to v závislosti od trvania pracovného pomeru a v prípade výpovede danej zamestnancovi aj od dôvodov, pre ktoré sa s ním pracovný pomer týmto spôsobom končí.
Zamestnanec môže dostať výpoveď len z dôvodov upravených v § 63 Zákonníka práce. Trvanie výpovednej doby je potom ovplyvnené tým, či bola výpoveď zamestnancovi daná z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) Zákonníka práce alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo…